RealLife 4 (SK)

3. srpna 2014 v 12:51 | MartinaAyko |  FanFiction

Gomen, viem že som strašná a neviem si blog poriadne naplánovať, ale hodlám to napraviť. Ale určite ma chápete. Je leto a ja tiež nemôžem byť stále na blogu. Ale ako som pozerala, vy na tom nie ste o moc lepšie. Samozrejme, vašej prítomnosť vidím na grafe, ale s tými komentármi to viazne. No tak, ľudí, nebuďte hlúpi, pár slov, to vám predsa ruka neupadne. Usmívající se


Osobne musím povedať, že pri písaní tohto dielu sme sa s Erapetsaf celkom nasmiali a hlavne ..., nie, posúďte samy. : D Dúfam, že sa vám to bude páčiť. Ešte raz Gomen
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Nechcem už žiadny ďalší úraz podobného charakteru, inak Ahiko skončí ešte v nemocnici, miesto u svojho kamaráta. Nechcem teda nič podobné. Ešte aby sa mu niečo stalo, keď za neho teraz nesiem zodpovednosť. Ani neviem, kto je ten jeho zázračný kamarát. Dúfam, že aspoň niekto normálny a nie žiaden velkej průserář. Po tom čo sa s Ahikem teraz dialo by som sa ani nečudoval keby si niekoho takého našiel a chcel za ním potom odísť. Docela som sa začudoval, pretože chrobáky, ktorí prežili mi hlásili, že dvadsať kilometrov pred nami je piesok. Prešiel som k Yamatovi.
"Je možný aby sme sa priblížili už teraz na hranice Suny? Asi tak na dvadsať kilometrov?"
"No, bohužiaľ je. A ja vás bohužiaľ budem musieť skoro opustiť," odpovedal mi ticho.
"Jo, tak kde?"
"Severozápad, päť kilometrov," odpovedal mi. Znelo to skôr ako návrh. Kývol som mu na to a znovu sa vrátil na svoje pôvodné miesto. Aby som bol úprimný, myslel som, že nás Yamato opustí skôr, ale vôbec mi to nevadí.
"Ahiko, ako je ti?" spýtal sa ho. Stále mu skĺzavala maska ​​a ja videl, že sa vôbec nesústredí a navyše je bieli ako stena. Až nezdravo . Zdalo sa, že chvíľu váhá so svojou odpoveďou.
"Moc dobre nie, ale zvládnem to," odpovedal z hlasom, ktorý jasne vyjadroval jeho stav.
"Bol to blbý nápad takhle hnať. Teraz sa nám to vracia," povedal Yamato, čím konečne uznal svojou chybu.
"Bol to síce blbý nápad, ale s tým už bohužiaľ nič neurobíme. Budeme musieť dúfať, že to Ahiko naozaj zvládne a nebude si niesť nejaké vedľajšie účinky," zasyčal som. Stále som sa o Ahika bál. A konštatovanie, že mu nie je moc dobre mne na svedomí nepridalo. Musím priznať, že neviem vlastne kto za neho teraz nesie zodpovednosť, ale vyzerá to, že ja s Yamatom. A až nás náš milý Yamato opustí ponesiem za neho zodpovednosť zrejme ja. Stále mi vŕta hlavou, čo Ahiko v Sunie vlastne plánuje, s kým tam bude a kto sa o neho bude starať. Pokiaľ sa o neho nebude starať nikto konkrétny, bude mu dúfam pomáhať Kazekage. A to je Gaara. No, tu by mohol byť problém. Čo keď ho pozná? Dokáže udržať jazyk za zubami a rovnako ako my pomáhať Ahikovi v plnení jeho sna? Vedel som, že keby Ahika niečo prezradilo, určite by sa musel vrátiť do Konohy a to som nechcel.
Teda, chcel by som aby bol v Konohe, ale nie keď sa mu tam nepáči. Keby sa mu tam aspoň páčilo nebol by problém, aby zostal u mňa. Ale on nechce zostať vôbec v Konohe. Docela ho ale aj chápem, byť pod velením svojho otca a stále si vyslýchávat reči o tom ako sa správať a nesprávať, čo robiť a čo nie, nie je moc veľká zábava. A už vôbec keď sa k nemu Naruto chová tak ako sa k nemu chová. Nastalo medzi nami opätovné ticho. Bolo to v celku dobré, aspoň sme si mohli v kľude všetko premyslieť. Yamato na mne kývol a opustil nás. Bolo to presne v mieste, kde sme sa dohodli. Udivilo ma, že už sme od rána prešli toľko kilometrov. Ahiko sa zastavil a so zloženou maskou na mňa otočil pohľad.
"Už to nie je moc ďaleko, ale ak chceš, môžeme si oddýchnuť a dať si raňajky. Pochybujem, že si raňajkoval," aj ja som si zložil masku, ale svoj úsmev som si nechal pre seba.
Pozrel sa smerom do Suny a premýšľal sa. Nakoniec kývol a oprel sa o strom. Ešte sme našťastie neprekročili hranice Suny, takže tú stromov bolo dosť. Zložil som si batoh a začal som sa v ňom prehrabávať. Nakoniec som vyhrabal toasty, ktoré boli stále v dosť dobrom stave. Mal som v batohu pár sáčkov so zmrazenou vodou, keď sme odchádzali z Konohy, takže chvíľu všetky potraviny chladili. Natiahol som k Ahikovi ruku v ktorej som držal jeden balíček.
"Vďaka," vykročil ku mne.
Natiahol sa ku mne ruku. Asi sa mu zamotala hlava a padol k zemi.
"Ahiko," zakričal som a zachytil ho, aby sa znova neudrel do hlavy. Trochu som mu polial tvár vodou a snažil sa ho prebrať z bezvedomia. To sa mi po dlhých desiatich minútach podarilo.
"Ahiko, toto už mi nerob," vydýchol som si úľavný, keď už bol plne pri vedomí.
"Prepáč, ale nemôžem to ovládať," usmial sa Ahiko stále sa štipkou nevoľnosti v hlase.
"Ja viem, teraz sa najedz, veľa pi a snáď to bude dobrý. Do troch hodín by sme sa mohli dostať do Suny," podal som mu ten balíček a s úsmevom dodal "Nemusíš sa báť, toto je o dosť lepšie ako to, čo ti dával Yamato. Viem, tie jeho jedla sú občas šialený. "
Aj on sa usmial a zmeral si moje jedlo pohľadom. Potom urobil znechutení grimasu. Trochu to vo mne hrklo.
"Vyzerá to oveľa lepšie," povedal po chvíli sa smiechom.
Chcel som to doplniť poznámkou o jeho zdravotnom stave, ale nakoniec som to vynechal. Tiež som sa zasmial. Rovnako ho obdivujem ako rýchlo sa nám dokázal prispôsobiť. Svedčí to o jeho zúfalstve, ale taky túžbe sa dostať tam kam chce. Dúfam, že rovnako rýchlo sa zaklimatizuje aj v Suně. Nemôžem tam s ním zostať večne. V pokoji sme sa naraňajkovali. Rozhodol som sa, že keď už sme tu, tak sa ešte převlíknu. Vytiahol som zo spod batohu tričko a kraťasy. Vedel som, že takto by sa ANBU nemal obliekať, ale bolo mi celkom teplo. Pretiahol som si cez hlavu tričko a dal si na seba čisté. Hneď to bol lepší pocit. Vymenil som si aj tie nohavice za kraťasy. Byť v čistom a voňavom je oveľa lepší. Zmeral som si opatrne pohľadom Ahika. Pozrel sa na mňa. Sakra, všimol si mne.
"Ideme?" spýtal sa.
"Ak chceš, tak môžeme," odpovedal som mu.
"Jo, tak ideme," pomaly sa postavil a striasol zo seba omrvinky.
Prikývol som. Nahodil som si batoh na chrbát a pomaly sme sa rozišli.
"Nie je ten tvoj kamarát náhodou dáky kriminálnik, že nie?" spýtal som sa so štipkou podozrievavosti v hlase.
"Nie, nie nie je neboj sa. Je to slušný chlapec. Je to, syn Kazekageho," zašepkol posledné slova.
"Syn Kazekagaho jo? Hmm, ty si vieš vyberať kamarátov. Nebojíš sa, že ťa Kazekage spozná a nabonzuje ťa otcovi?" usmial som sa na seba.
"Nie, nebojím sa. Sľúbili mi úplnú anonimitu, zmenu identity a prípadnú ochranu. Myslel som dopredu. Niečo takého ako je odhalenie by som neriskoval. Až takovej výmaz nie som," zasmial sa nakoniec.
"Ah, tak to je dobre. Dúfam, že sa ti tam bude viesť lepšie ako v Konohe," trochu som zosmutnel v pomyslení, že v Suně sa mu bude dariť lepšie.
"To ja tiež dúfam. Taky dúfam, že na mňa s Maiko nezabudnete."
"To si píš že nezabudneme. Na teba sa snáď ani zabudnúť nedá. Nie, naozaj nezabudneme. Možno sa prídem aj pozrieť ako sa ti v Suně darí," ubezpečil som ho.
Ahiko
Kývol som a pozrel sa smerom k Suně. Už len pár kilometrov a splním si svoj ​​prvý cieľ. Som Saiovi vďačný, že ma pomohol. Aj Yamatovi. Aj ten mi dosť pomohol. Som za to rád. Teraz môžem so sto percentnou istotou povedať, že ANBU nie sú až takí zlí ako som si myslel. Vedel som že s najväčšou časti zabíja, ale že vie aj pomáhať. Ale stále som si k nim prikladal skôr tú možnosť prvú. Až teraz som si uvedomil, že nie sú vôbec zlí. Sú to normálni ľudia, ktorí majú trochu osobitnú profesiu. Ale tak niekto to musí robiť, že jo. Ani neviem čo budem robiť, keď ma Miko odmietne. Ale dúfam samozrejme že sa to nestane. Neviem čo by som robil, keby ma odmietol. Niesol by som to asi dosť ťažko. Ďalšie odmietnutie nepotrebujem. To by som si niesol dosť ťažko. Vôbec ma to nebaví takto žiť. Dúfam, že si Naruto uvedomí svoju chybu a konečne pochopí čo s mojím odchodom stratil. Nee, neodpustím mu. To by som na tom musel bejt asi dosť blbo, aby som to urobil. Je mi skôr ľúto, že som opustil mamu. Stratila už svojou dcéru. Tak, a teraz stratila aj mňa. Je mi to ľúto, ale čo s tým mám robiť. Mám k nemu taký odpor, že nezvládnem s ním zostať. Ani kvôli mame. Rozišli sme sa znovu smerom do Suny. Som celkom rád, že už tam budem. Je to už dlhý a som z všetkého toho unavený. Potrebujem sa vyspať.
"Odhadujem to tak na tri hodiny než sa dokodrcáme do Suny. Ak nás nestihne búrka samozrejme. Ale dúfam, že nie," prehovoril ku mne Sai. Neviem prečo. Zrejme chcel prelomiť to ticho, ktoré medzi námy zavládlo.
"To je dobre. Som z toho vcelku nervózny. Nikdy sme sa nevideli a neviem čo od Mika čakať," priznal som farbu a dúfal som, že sa mi nevysměje do očí.
"To ti verím. Viem, že toto je niečo trochu iné, ale keď som prvýkrát vstupoval do ANBU. Čo bolo vlastne ešte do rootu, som mal taky dosť veľký strach. Vôbec som nevedel čo ma čaká a bol som značne vynervovaný. Keď som tam nastupoval, bolo mi 14. Takže ešte menej ako tebe. Bude to ťažký, ale verím, že to zvládneš, " jeho odpoveď ma šokovala.
"Vďaka. A, nič iné ako to zvládnuť mi neostane," rýchlo som si rukou zašiel do vrecka. Uľavilo sa mi, keď som nahmatal zložený papier. Stále som si ho strážil. Je pre mňa dosť dôležitý. Znovu som utíchol a začal premýšľať. Premýšľal som o stretnutie so svojou sestrou a o tom čo mi povedala. Teda, ak to vôbec bola moja sestra. Bola dosť podobná mame, ale oči mala skôr po Narutovi. Tak rád by som jej ešte niekedy videl. Chcel by som sa s ňou porozprávať o všetkom čo sa vtedy stalo. A spýtať sa jej prečo odišla. Nemohlo jej byť predsa moc. Ako by to dokázala v tak malom veku, keď ma sa to podarilo až teraz. Ktovie čo v tom bolo za dôvod a ako to vtedy vlastne bolo. Dúfam, že to nebude taký zlý ako si myslím.
"Ahiko, nad čím premýšľaš. Vôbec nepočúvaš čo ti hovorím," počul som tichý Saiuv hlas. Premýšľal som sa, čo mi asi tak mohol hovoriť. No jo no, nedával som pozor no. Ja za to nemôžem. Uznávam, že som teraz trochu nevyrovnanej.
"Prepáč, čo si hovoril. Joo, uznávam, že som ťa nepočúval," priznal som mu farbu.
"Ani nič dôležité. Skôr len skúmam ako sa dokážeš sústrediť," zasmial sa. Udivil som sa. Nepočul som ho veľmi často sa smiať. Poznal som ho ako nekompromisného, tvrdého a nemilosrdného ANBU. Neviem teda ani prečo som sa rozhodol hľadať pomoc práve v ňom. Niečo ma k nemu viedlo. Neviem čo. Proste nejaký šesty zmysel.
"Dokážem, len som sa premýšľal. Prepáč," dúfal som, že mi povie čo hovoril.
"To je jedno. Teďkon to až tak nevadí. A to, čo som ti hovoril. Priprav sa na poriadny výsluch. Nebudeš to mať jednoduchý. Ninja hodnosti, misie, a tak ďalej. Rovnako nechápem, kde sa to v Narutovi vzalo. Dostal svojím správaním z domu obe svoje deti. Úprimne? Ľutujem ťa, "myslím, že mi povedal viac ako predtým, ale nevadilo mi to.
"Aké dve deti? Mal som snáď nejakého súrodenca? Povedz mi to, prosím," zažadonil som a dúfal, že mi niečo povie.
"Mal si staršiu sestru. Je o necelé tri roky starší ako ty. Má v sebe taky Kyubiho. Ozval sa ale moc skoro. Nevedela ho ovládať, nevládala to. Keď na teba potom v Kyubiho moci zaútočila, bola to pre Naruta posledná kvapka. Nemohol pochopiť, že je chyba niekde v ňom. Odniesol ju do zeme Vodných Vieru. Ako vieš, vie tam najrôznejšie pečatné techniky. Povedali, že jej pomôžu, ale musí sa jej vzdať. Naruto proti tomu vôbec problém nemal. Normálne, chladnokrvne sa jej zbavil. Hinate potom povedal, že je mŕtva. Nebolo to fér, "odpovedal mi so záujmom, ale pohľad uprel do diaľky.
"Ako to môžeš vedieť. Ako môžeš vedieť, že sa jej len tak rýchlo vzdal, že mame potom povedal že zomrela," skríkol som sa na neho. Nemienim počúvať lži.
"Ahiko, nekrič na mňa. Bol som tam s ním, preto to viem. Neklamem ti. Neboj sa. Viem, že sa tomu ťažko verí, ale je to tak."
"Prepáč, ale fakt sa tomu dá len ťažko veriť. Takže som mal sestru, vlastného súrodenca, naozaj som nebol sám. Bože," vykríkol som neveriacky k nebu a takmer sa tam Saiovi zrútil. Sai sa na mňa ani nepozrel. Zrejme mu došlo, ako som to myslel. Potom sme spolu už nehovorili. Len sme sa rýchlo približovali k Suně. Bol som šťastný. Vedel som, že to bola moja sestra a vedel som, že znovu príde. Nájde si ma všade. Priblížili sme sa k Suně na sedem kilometrov a v slnečnej žiare sa rysovali jej hradby. Pozrel som sa na Saie. Stále sa pozeral dopredu, ale usmial sa. Všimol si ma. To nevadí. Aspoň vie, že som pri zmysloch. Po dvoch hodinách sme sa priblížili k bránam Suny. Preleteli okolo nás shurikenov a kunaiov.
"To je nám to ale privítanie," precedil som cez zuby a vyhol sa kunaii, ktorý mi mieril na hlavu.
"Čakaj," povedal mi Sai a vytiahol si zvitok. Koukl som mu cez rameno a všimol si, že tam nakreslil nejakého vtáka. "Už sme tu. Zastav tú paľbu, alebo zabiješ nielen Ahika, ale aj mňa. Ponáhľaj sa!!! Sai" zvitok rýchlo zabalil a vták si ho vzal do pazúrov.
"Zatiaľ sa budeme musieť ubrániť, ale dúfam, že to nebude dlho trvať," krásne vykryl tri letiace kunaie, ktoré zmierovali na mňa.
"To tiež dúfam," ledva som mu stačil odpovedať.
Pod priamou paľbou sme sa pomaly približovali k bráne. Všimol som si Kazekageho.
"Kazekage," ukázal som kúsok za bránu.
"Zastavte paľbu!" počul som letmo Kazekageho. Preletela okolo nás posledná vlna a počuli sme ešte pár nadávok. So Saiem sme na seba kývli a rozbehli sa k bráne. Keď sme dobehli k bráne, mal som stále chuť tú katanu, čo som mal v ruke, použiť. Nakoniec som jej ale len upratal späť do puzdra. Nechcel som riskovať. Zmeral som si všetky pohľadom. Prečo na mňa tak čumí. Pripomínam im snáď niekoho? Spoznali ma? Dúfam, že nie.
"Prajem krásny deň Kazekage sama," pokľakol som rýchlo.
"Aj ja prajem krásny deň a ospravedlňujem sa za toto privítanie," pokynul mi aby som sa postavil.
"Tak a teraz vás vítam v Suně. Ešte raz sa ospravedlňujem za toto privítanie. Neviem čo je to zase pochytilo. Teraz by som vás poprosil, aby ste šli so mnou," Kazekage sa pomaly otočil do dediny a rozišiel sa celkom pomalým tempom. Išli sme pomaly za ním. Cestou som si prezeral dedinu. Veľmi si to tu nepamätám. Nebol som tu dobrejch desať, jedenásť rokov. Ale to nevadí. Časom sa tu zorientuji. Nič iné mi neostane. Pre začiatok si skúsim zohnať nejakú mapu alebo niečo, čo by mi pomohlo sa tu nestratiť. Ani som sa nenazdal a už som sám bol pri Kazekagem v kancelárii. Trochu som spozornel a znovu pokľakol. Sai už tam nebol. Predovšetkým zostal vonku. Alebo snáď odišiel? Nie, to snáď nie.
"Neklekej si. Posaď sa a urob si pohodlie. Predsa len ste mali dlhú cestu," pokynul mi k tomu, aby som sa posadil. A tak som taky rýchlo urobil.
"Položím ti len pár otázok. Už toho o tebe viem dosť. Zistil som si o tebe pár vecí, takže skôr len ubezpečím, že som si ich napísal správne. Neboj, nebude to nič hroznýho," posadil sa za stoj stôl a ja stále z hrôzou čakal na čo opýta.
"Takže, voláš sa Uzumaki Ahiko, je ti 17. Máš hodnosť chuunin, zvláštne schopnosti, silu jinchurikiho. Si vyučený na akadémii v Konohe, si zo špeciálnej triedy. Si teoreticky zdravý, málo chorý, dve zlomeniny ruky, jedna zmomenina pravého zápästia, naštiepnutí ľavý členok a preradenie holenie kosti. Nedávno si mal pretrhnuté väzy na prstenníku na ľavej ruke. Máš oboch rodičov a sestru, ktorá už niekoľko rokov s vámy nežije. Tvoja posledná misia bola v Bleskové, kde si vypomáhal pri oprave poškodenej južnej časti dediny. bola to misia typu B, vrátil si sa pred troma týždňami. Od tej doby si dedinu opúšťal len na tréningy, ktoré si si robil sám. S tímom si veľmi dlho nebol. Tvoje zvyklosti radšej preskočím. to je asi tak všetko. Chcel by si nejaké z mojich tvrdení snáď vyvrátiť? "mal celkom dosť dlhý zoznam z môjho života.

"Nie, nechcem," nesnažil som sa ani odporovať. Nemalo to zmysel. Vo všetkom mal pravdu.
"To som rád. Teraz ti odovzdám pár vecí, ktoré budeš potrebovať. Potom mi odovzdáš ten papier, ktory som po tebe chcel a ukážem ti, kde budeš teraz bývať. Zajtra si ešte pohovoríme ako to bude teraz s misema," vytiahol zo šuplíka pár papierov. Rýchlo som si siahol do vrecka. Musel som si skontrolovať, či som ten papier niekde nestratil. Nahmatal som ho, je to dobrý.
"Tak čo, máš tú zmluvu?" spýtal sa ma.
"Jasne, že ju mám," odpovedal som a rýchlo som mu ji doniesol.
Prečítal si zmluvu a prikývol. Podpísal ju a schoval si ju k ostatným papierom. No, už o mňa mal napsanejch dosť informácií.
"Takže, tu máš našej čelenku. Dúfam, že budeš našu dedinu ctiť a reprezentovať len v tom najlepšom svetle. Teraz poď sa mnou," chytil ma za rameno a premiestnil sa sa mnou do nejakého domu.
"Tu budeš bývať. Je to môj dom, teda náš dom. Miko tu ešte nie je, ale mal by čoskoro prísť. Zobuj si topánky a poď ukážem ti dom."
Rýchlo som si vyzul topánky a išiel za ním. Mali pekný dom. Cestou som si skúšal zapamätať všetko čo mi hovoril. Nakoniec sme sa zastavili v jednej izbe. Tak nejako mi došlo, že to bude asi Mikova izba. Bože, no to by ma taky zaujímalo ako Miko vyzerá. Nikdy sme si o sebe nič ako je podoba nepísali. Nejaké záujmy to áno, ale podobu nie.
"Počkaj tu na Mika. Určite sa vráti tak do pol hodiny. Viem, že to pre teba bude asi dlhá doba, ale snaž sa nijako sa nenervovať. Všetko bude predsa v pohode. Potom ešte domyslíme zmenu tvojej identity a budeš úplne nový človek, "urovnal mi veci v hlave.
"Dobrá, pokúsim sa nestresovať sa ešte viac ako teraz," vydýchol som a snažil sa trochu upokojiť.
"Dobre, tak zatiaľ ahoj a keby niečo, tak príď dolu. Budem tam ako príde Miko," usmial sa a odišiel.
Prešiel som k oknu a pozrel sa von. Usmial som sa. Čo iné by som videl ako púšť. To je strašný. Pri tom odlesku v okne som si uvedomil, že mám na sebe ešte stále tie ANBU veci a ANBU masku. Zatiaľ som si to nechal. Až príde Miko tak si zložím aspoň tú masku. Som na to naozaj zvedavý. Dúfam, že si budeme rozumieť rovnako ako v tých listoch. A aj keby, treba si tu nájdem niekoho s kým si budem rozumieť. Posadil som sa na zem a zo zvitku vyvolal pár fotiek, ktoré som si vzal. Boli to fotky, kde som bol buď s mamou alebo s kamarátmi. Aj keď neviem prečo vzal som si aj fotku, kde som s tímom. Smutne som si nad tým povzdychol a znova zapečatil fotky. Zaťal som päste a zamyslel sa. Spojil som sa s Kuybuim a urobil s ním krátky rozhovor. Jasne som mu nakázal, aby akékoľvek spojenie s Narutovým Kyubim odmietal. Aby sa s ním nebavil a nepodával o mňa žiadne informácie. Dúfam, že ma poslúchne. Budem pekne v riti či ma niečo prezradí.
"Už som tu. Sorry, tá prednáška sa nejako pretiahla. Ale snažil som tu byť čo najrýchlejšie ako si mi napísal. Eh, čo je? Čo som urobil? Hej, počkať. Prečo sa na mňa tak pozeráš," počul som zo zdola hlas. Vedel som, že je to Miko.
"Ahiko dorazil, čaká na teba v izbe a .." stíšil sa tak, že som nedokázal odposlechnout čo hovorí.
"Jasný, neboj. Však ma poznáš nie," počul som volanie, ktoré sa miešalo s rýchlym krokmi.
"No práve. Pádam, keby niečo som v kancelárii," Gaara zmizol. Super a som na všetko sám.
Miko
Rýchlo som vybehol schody, ale pred izbou som sa zastavil. Párkrát som sa nadýchol a s tichosťou vošiel do izby. Pri vstupe som zaklopal, aby som upozornil na svoju prítomnosť. Hneď pri vstupe som zbadal Ahika. Rýchlo som zavrel dvere. Pozdravil som až keď som bol u neho bližšie.
"Ahoj, tak som tu."
"A, ahoj. Ako sa máš," bolo na ňom vidieť, že aj napriek veľkej snahe je nervózny.
"Fajn. Čo ty? Akú si mal cestu?" stále mal na sebe ANBU oblečenie. Aj masku. Vedel som, že to bude mať pri ceste na sebe, ale nečakal som, že aj teraz.
"Eh, až na pár úrazov to ušlo. Bolo to celkom fajn. Tak, teraz. Toto som ja," zložil si masku a ja sa razom na neho pozeral asi trochu ako deb l Razom predo mnou stál fajnový, usmievavý chlapec. Vyzeral skôr na 15 alebo 16 ako na 17. Mal rozstrapatené také modro čierne vlasy a svetlo modré oči. Úprimne, myslel som, že bude otcova kópia, ale to nevadí. Je to predsa jedno. Je taký aký je.
"Eh, jej, prepáč. Len som si ťa predstavoval trochu inak. Ale to je vlastne jedno," usmial som sa.
Ahiko
"To je v pohode, už som si zvykol. Popravde, si presne taký akého som si ťa predstavoval, "usmial som sa aj ja. Všetka nervotita zo mňa opadla. Už som nebol nervózny. Bol to fajn chalan. Asi rovnako vysoký ako ja, hnedé sšesané vlasy, svetlo zelené oči. Musím uznať, že sa taky otcove podobal len z časti. Som zvedavý ako vyzerá jeho mama.
"Em, čo takto malá prechádzka. Ukážem ti pár miest ktoré by ťa tu mohli zaujímať, "navrhol mi.
"To bude fajn. Ale najprv ťa chcem o niečo poprosiť. Nemohli by sme sa najskôr zastaviť v nemocnici? Asi mám otras mozgu. Nie je mi veľmi dobre, "navrhol som prvú zastávku.
"Jasne, že jo. Prečo si to nepovedal skôr. Už sa ti na to mohol niekto pozrieť! "pozrel sa na mňa vyjavene. Len som pokrčil ramenami. Len pozdvyhl obočie a niekam sa rozišiel. Išiel som hneď za ním. Nešiel rýchlo, čakal na mňa. Rýchlo si obliekol topánky. Aj ja. Hneď sa niekam rozišiel. Urýchlene som ho nasledoval. Nevedel som kam ide.
"Tak pohni, rob," zakričal na mňa. Skoncentroval som Kyubiho čakru a s rýchlosťou svetla sa k nemu presunul. Videl som ako sa ma zľakol. Zrejme nečakal, že by som niečo také vedel. Jo, silu Kyubiho viem využívať veľa dobre. Po chvíli som si domyslel, že zrejme tak ponáhľame do nemocnice. Nevadí, čím skôr tým lepšie. Aspoň to budem mať rýchlo za sebou. Po chvíli sme dorazili k nemocnici. Rýchlo sme prešli cez hlavnú halu ďalej do nemocnice. Vôbec som sa neorientoval. Miko to zvládal v pohode. Ztpětným pohľadom sa na mňa každú chvíľu pozeral. Trochu som mu nestíhal.
"Doktora Shiniho Mizara, rýchlo," zakričal ktosi na chodbe. Miko sa obzrel a rýchlo ma strhol nabok. Práve okolo mňa prebehlo niekoľko doktorov. Bože, už som tak mimo, že ani nevnímam.
"Miko, čo sa deje," zakričala na neho nejaká blondínka. Koľko jej mohlo byť tak 16.
"Ahoj Mai. Je tu niekde Suki? Mám tú chalana s otrasom mozgu, "odpovedal ju normálne, pretože medzitým k nemu stihla dobehnúť.
"Jasne, že tu je. Poď. Dneska je zrovna na trojke, "zaklopala na dvere a vošla dnu. Miko vošiel hneď za ňou. Aj ja som ich dohnal. To som zvedavý, čo bude ďalej. Tento doktor našťastie nebol mladý ako tá, teda dúfam, sestrička.
"Posaď sa, pozrieme sa na teba," usmiala sa na mňa tá blondínka.
Posadil som sa teda na lehátko. Posvietila mi baterkou do očí a skúsila či reagujem. Reagoval som úplne v pohode. Nemal som s tým problém. Skôr som sa len cítil tak nejako nesvoj. Prehmatala mi hlavu a konečne asi získala výsledok.
"No, ľahký otras mozgu. Vzhľadom k tomu, že si ťa určite Miko vezme pod svoje krídla nenecháme ťa tu. Miko, ale vážne. Dohliadni hlavne na to aby bol minimálne týždeň v kľude, žiadne prudké pohyby, žiadne namáhavej činnosti. Hlavne pitný režim a veľa spánku. Poznáš to. Nepočuješ to prvykrát, "doktorovi podpísala nejaké papiere a prešla k Mikovi.
"Večer sa u teba staviam," vzhľadom k našej blízkosti som to počul zreteľne.
Miko len prikývol. Doktor dopodepsal všetky papiere a obrátil sa ku mne. Chvíľu si ma prezeral a potom Mikovi povedal.
"Dobre teda. Miko za týždeň presne v osem tady. Hlavne dodržiavaj všetko čo tu Mai povedala, nech sa mu ešte nezaťaží, "dodal rázne. Bol som sklamaný. Teraz zrejme týždeň len tak budem musieť preležať.

Ešte raz sa ospravedlňujem. A ešte VARNING, (ha, to tu dlho nebolo) Ďalšie diely budú iba na oplátku. Nová poviedka na Nikovo želanie vyjde ku koncu prázdnin. Viac v informačke.

 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama